Autorka: Lisa Blair

V časoch, keď sa kladie taký dôraz na jedinečnosť a súlad, je dôležité, aby sme si uvedomili rozličné časti našej osobnosti, ktoré utvárajú krajinu našej vnútornej diverzity. Niektorí psychológovia o týchto „častiach“ hovoria ako o „podosobnostiach“ či dokonca ako o „členoch vnútornej rodiny“. Tvoria ich snové postavy, názory, dispozície, hlasy, preferencie a averzie.

V procesovej práci (alebo procesovo orientovanej psychológii) o nich hovoríme ako o „roliach“, ako napríklad rola „rozumného, logického lineárne premýšľajúceho človeka“, alebo rola „plachého, citlivého človeka“. Role nie sú niečo, čo je dané vopred. Vo svojich charakteristikách sú nekonečné. Sú však isté role, ktoré majú ľudia sklon prežívať vo vnútri seba a v ľuďoch a vo svete vôkol seba, ako napríklad „zodpovedná, tvrdo pracujúca, disciplinovaná“, „lenivá“, „slúžka“, “rebelantka“, „sebavedomá“, „neistá“, „štedrá“, „chamtivá“ a tak podobne. Niektoré role u človeka prevládajú viac, iné menej, všetky sú však súčasťou nášho vnútorného života alebo našej osobnosti. Majú medzi sebou navzájom vzťah, podobne ako je tomu u dvoch ľudí s odlišnou osobnosťou. Keď je jedna časť „obľúbenejšia“ než iná, nadobúda väčšiu moc a dominanciu na úkor iných našich častí. Ako si môžete všimnúť pri zozname uvedenom vyššie, mnohé časti sú v priamom protiklade voči inej časti a tento protiklad vytvára polaritu, napätie alebo konflikt vnútri daného človeka.

Hodnota uvedomovania si svojich vnútorných častí

Je dôležité začať si uvedomovať rozličné role, ktoré sú v našej duši prítomné, pretože keď hovoríme o sebe a o tom, čo cítime, je dôležité vedieť, že takto sa necítime my celí. Inými slovami, časť z nás sa cíti nejako, kým iné časti z nás sa tak necítia – a tie časti, ktoré sa takto necítia nemusia byť vedomé alebo prejavené.

Keď napríklad povieme, „Som vydesená…“ alebo zaplavená pocitmi, znepokojená, depresívna, alebo prežívame akýkoľvek ťažký emočný stav, je dôležité vedieť, ktorá časť z nás túto emóciu prežíva. Hoci môžeme mať pocit, že tento emočný stav nás celých pohlcuje – čo znamená, že sa s pocitom tohto zážitku úplne stotožňujeme (identifikujeme) – túto emóciu pociťuje jedna časť z nás, zatiaľ čo iné naše časti majú zážitky, ktoré sú vytláčané na okraj vedomia a sú dočasne nevedomé.

Zoberme si, napríklad, ženu, ktorá sa prvý raz v živote rozhodne zoskočiť s padákom z lietadla. Možno sa vedome identifikuje s pocitom ozajstného zdesenia zo skutočnosti, že má práve vyskočiť z letiaceho lietadla uprostred oblohy, s obavami, že by sa jej padák nemusel otvoriť. Kto z nás by nemal aspoň trochu strach a necítil sa nervózne? Avšak, iná jej časť nie je vôbec vydesená. Je to tá jej časť, ktorá sa zapísala na zoskok a zaplatila zaň a je rozhodnutá ísť až na hranicu jej limitov. A ešte ďalšia jej časť sa necíti ani vydesene, ani rozhodne, ale je skôr ticho hrdá na to, že prekonala svoj strach a dosiahla svoj životný cieľ. Ak by bola táto žena iba vydesená, nedokázala by z lietadla zoskočiť, pretože potrebuje svoju rozhodnú časť, ktorá je motivovaná snahou o ďalšiu výzvu, a potrebuje tiež časť, ktorá bude hrdá na to, že svoj cieľ dosiahla, aby sa zážitok mohol dokončiť a ona mohla cítiť úplnú spokojnosť.

Musí mať strach, aby vyskočila z lietadla? Nie, no bez strachu by to nemuselo byť také vzrušujúce. Nemusel by to teda byť ani zážitok, za ktorý by potom cítila hrdosť, pretože by neprekonávala pocit nepohodlia s tým spojený.  Musí sa cítiť hrdo za to, že zoskočila? Nie, avšak možno by sa jednoducho potácala medzi pocitom zdesenia a obchádzaním tohto strachu, bez pocitu, že je spokojná s tým, čo dokázala dosiahnuť a tak by odišla s rozpoltenými pocitmi.

Príklad zoskoku z lietadla používam preto, lebo je relatívne ľahké si predstaviť človeka, ktorý má pocity strachu, rozhodnosti a hrdosti v rôznych okamihoch svojho zážitku – všetko sú to časti vnútorného života človeka, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu. V tomto prípade sa zdá, že ich vzťah je plynulý a harmonický. Je omnoho ťažšie si všimnúť naše rozličné vnútorné časti psychiky počas dňa a je náročnejšie oceniť tieto naše rôzne časti, keď prežívame svoje najnepríjemnejšie emočné, psychologické, telesné alebo vzťahové zážitky.

Prečo je však prínosné vedieť, že rozličné časti nás majú rozličné zážitky, pocity a názory? Tu, v prvej časti, budeme skúmať prvý dôvod: pretože identifikovanie sa len s jednou časťou spôsobí veľké utrpenie.

Identifikovanie sa len s jednou časťou spôsobuje utrpenie

Aby sme si ilustrovali prvý dôvod – že identifikácia iba s jednou časťou nám privodí veľké utrpenie – pouvažujme nad niečím, čím si zväčša každý z nás prešiel: obávaný pracovný pohovor. Keď máme strach ísť na pracovný pohovor, čo skoro každý z nás má, je dôležité mať súcit pre tú časť nás, ktorá má strach, je však užitočné vedieť, že iná časť nás má pocit dôvery v seba, v naše schopnosti a zručnosti. Alebo, časť nás si možno najprv chce organizáciu overiť a uvidieť, či nám vyhovuje, alebo nie. Iná časť nás môže mať pocit, že ju vedie čosi väčšie (Boh, Vesmír, Tao či iná prajná sila), čo nám dovoľuje prijať čokoľvek, čo príde, v bezpečnej viere, že sme na správnej ceste. Takže, nie sme len vystrašení uchádzači o prácu, ale sme tiež sebaistí, talentovaní, rozlišujúci a tí, ktorí sa vedia odovzdať vesmíru.

Ak si uvedomujeme viac, než to, čo je naším hlavným zážitkom (strach), teda aj iné časti (napr. dôveru v seba), potom sme, takpovediac, „jednou nohou von“ z ťažkostí – inými slovami, sme odpútaní. Mať „jednu nohu von“ nám umožňuje väčšiu fluiditu (plynulosť) pri prechádzaní rozličnými emočnými stavmi a v konečnom dôsledku to znamená menej utrpenia. Ak sa, naopak, psychicky upneme na najťažší stav, neuvedomujúc si akékoľvek ďalšie časti, ktoré sa takto necítia, budeme sa cítiť ako obeť ťažkého stavu (strachu, hnevu, neistoty, zášti a pod.). Budeme mať málo miesta – ak vôbec nejaké – pre prežívanie čohokoľvek iného a budeme veľa trpieť.

Cvičenie
Ľahšie sa to povie, než urobí! My všetci môžeme byť pravidelne pohltení jednou alebo druhou časťou nášho vnútra, zvlášť ak je tá časť emočne strhujúca. Tu je niečo, čo si môžete vyskúšať, keď sa zaseknete v jednej časti, ktorá je ťažká:

V tom okamihu vedome spomaľte. Vstaňte zo stoličky a prejdite sa po izbe. Vcíťte sa do ťažkého emočného stavu (alebo časti) a povedzte nahlas pár slov z tejto vnútornej postavy („Tak veľmi sa bojím! Najradšej by som ušla a skryla sa“, alebo „Mám taký hnev na tohto človeka! Chcem mu tiež ublížiť, ako on mne!“). Vyjadrite energiu tejto vnútornej postavy za pomoci rúk a tela. Potom prejdite do inej časti izby a čo najlepšie cíťte inú časť, ktorá môže byť prítomná. Mohla by ňou byť reakcia na prvú časť („Nebojím sa, som tak vzrušená!“, alebo „Je mi do revu, naozaj mi zranil city.“). Pohnite telom a rukami ako táto iná, nová časť. Plynulé prechádzanie z jednej časti do druhej umožňuje získať trochu odstupu od bolestných pocitov, spojených s problémom.

Všimnite si, či sa chcú objaviť aj akékoľvek iné časti. Možno je tu časť, ktorú problém vôbec nezaujíma, alebo by len tak odišla a sadla si na pláž a pozorovala západ slnka nad morom, keby mohla. Je zvlášť dôležité všimnúť si tieto časti, pretože nie sú súčasťou problémovej situácie a môžu mať súvis s hlbšou, duchovnejšou časťou vás.

Lisa Blair, M.A. je procesovo orientovaná psychologička, ktorá žije v Santa Fe, v štáte Nové Mexiko. Vyštudovala sociológiu a antropológiu na Middlebury College v štáte Vermont a neskôr procesovo orientovanú psychológiu na Process Work Institute v oregonskom Portlande. Lisa je životnou partnerkou Davida Bedricka a jej vášňou je fotografovanie, pletenie, maľovanie, kreslenie a šitie.

Zdroj: www.lisablair.com

Ilustračný obrázok: George Becker @Pexels.com