Hlboká demokracia si cení pocity rovnako, ako si cení fakty. Väčšina debát sú pästné súboje faktov. Mlátime do seba navzájom dátami, štatistikami, prieskumami verejnej mienky a logikou, len aby sme debatu vyhrali. Či už sa bavíme o zdravotnej starostlivosti, globalizácii či o plánoch na letnú dovolenku, väčšina debát sa sústredí na logiku, rozum a materiálne fakty.

Tento fakt sa mi páči: fakty nemenia myslenie. Žiaden fakt nevie zmeniť názor, ktorý je už hotový. Nielen, že fakty iba zriedka kedy zmenia názory či postoje, ale keď sú ľudia konfrontovaní s informáciou, ktorá je v protiklade k ich presvedčeniu, buď tú informáciu odmietnu, alebo si ju vyložia takým spôsobom, ktorý im umožní naďalej sa držať svojich presvedčení.

Hlboká demokracia uznáva, že pocity a emócie sú tým, čo poháňa fakty a nielen, že uznáva emočnú rovinu konfliktov a pracuje s ňou, ale vidí pocity ako dôležitý bod, ktorý funguje ako páka. Chápe, že čím zakorenenejší sme vo svojej pozícii, tým pravdepodobnejšie je, že to má svoju históriu. Jej metódy sú navrhnuté tak, aby “razili tunel” „popod“ debatu, aby sme preskúmali zážitky ľudí, príbehy a životné udalosti, ktoré dali zrod ideám a presvedčeniam ľudí. Keď si vypočujeme príbehy a skúsenosti ľudí, dovolí to diskusii a konfliktu dostať sa za polarizáciu a dosiahnuť jej transformačný potenciál.

— Julie Diamond, procesovo orientovaná psychoterapeutka