Autor: David Bedrick

Neviem, ako vy, ale ja neznášam pohľad na ďalšie a ďalšie články či knihy typu „5 kľúčov ku šťastiu“, „7 prvkov ako byť šťastný“ alebo „6 krokov k vyliečeniu“. Niežeby tieto diela boli bez opodstatnenia, ale priznajme si to, často nás ohlupujú. Je samozrejme lákavé dostať Odpoveď, obzvlášť, keď je to odpoveď na všetko, čo sme kedy chceli. Ale za akú cenu? Čo ostane pozadu?

Tieto učenia pre mňa, ako sa zdá, vynechávajú našu najvnútornejšiu časť nás a našu dušu. Neberú do úvahy väčšinu ľudských bytostí na planéte, ktoré majú málo možností výberu, z ktorých mnohé sú ženy, deti a ľudia s inou farbou kože. Vynechávajú tiež náš autentický život a kríž, ktorý si musíme niesť, aby sme nasledovali svoje povolania, svoje tiene, svoju smrť, úpadok a všetko, čo s tým súvisí a snáď najnaliehavejšie, našu vlastnú ľudskosť – tú, o ktorú sa delíme a ktorá nás často privádza k jadru veci: potrebe lásky.

To najvnútornejšie v nás a duša: naša jedinečná povaha, naše zápasy a cesty nášho liečenia a šťastia sú plné neuveriteľného množstva jemných rozdielov. Keď sa pozriete na sny, ktoré sa ľuďom snívajú, vidíte, že niektorí sa potrebujú naučiť nehe, kým iní sa potrebujú naučiť dravosti a divokosti. Niektorí ľudia sa potrebujú naučiť skočiť, lietať a vzlietnuť, zatiaľ čo druhí sa potrebujú viacej uzemniť. Niektorí sa potrebujú naučiť stanoviť si pevné a jasné hranice, kým iní sa potrebujú naučiť byť otvorenejší a menej defenzívni. Niekto sa potrebuje naučiť postaviť sa za seba a niekto iný zase nechať druhých ísť. Niektorí sa potrebujú naučiť nájsť vo svojom živote viac energie, zatiaľ čo iní sa potrebujú uvoľniť, dať si pohov a „schladiť sa“.

V skutočnosti sa vývinom náš život stáva menej a menej všeobecným a ako sa učíme a rastieme, viacej sa vylaďuje na našu individuálnu povahu, charakter. Carl Jung o tomto hovoril ako o procese individuácie – toto slovo pochádza z latinského individuus, čo znamená „nerozdelený“ alebo „jednotlivý“. Zatiaľ čo „individualita“ zahŕňa našu najvnútornejšiu a neporovnateľnú jedinečnosť, zahrňuje v sebe tiež stávanie sa samým sebou. Carl Jung preto prekladá individuáciu ako „prichádzanie k Sebe“ alebo „sebarealizáciu“.

Diverzita: Vo svete, ktorý sa potrebuje naučiť o svojej diverzite, potrebujeme takú psychológiu, ktorá túto rôznorodosť odzrkadľuje a podporuje. Priveľa psychológie je vytvorenej pre bielych ľudí Západu zo strednej triedy. Horšie je, že táto psychológia často podporuje normatívnosť, ktorá má viac dočinenia so socializáciou, než so stavom telesnej a duševnej pohody. Zoberme si napríklad predstavu, že všetko vzniká z toho, čo si ľudia vyberajú – že si potrebujeme vybrať, aby sme mohli uskutočniť lepší život, a za svoju voľbu, za svoj výber prevziať zodpovednosť. Hoci tento názor môže v sebe obsahovať hlbokú duchovnú pravdu, niečo, o čom tu nebudem diskutovať, väčšina ľudí na planéte (vrátane väčšiny obyvateľov USA) pozostáva z ľudí, ktorí sú významne marginalizovaní a bez akýchkoľvek privilégií, takže významné aspekty ich života určujú faktory, nad ktorými nemajú žiadnu kontrolu. V skutočnosti časť z najväčších traumatických udalostí (pričom trauma je problém, ktorým by sa mala zapodievať akákoľvek významná psychológia) bola vytvorená marginalizáciou a viktimizáciou celých skupín ľudí, od Afro-američanov a Židov, po ženy a homosexuálne orientovaných mužov či ženy.

Psychológia, ktorá neoslovuje, alebo si aspoň jasne nevšíma svoje obmedzenia a relatívne zanedbávanie tých, „ktorí sú pritlačení k múru“, sa dopúšťa zraňovania a ubližovania týmto skupinám, tým, že zostáva mlčanlivá voči tomuto problému. Toto zanedbávanie zraňuje ďalej každého, pretože my všetci máme v sebe hlbokú vnútornú diverzitu.

Tieň: Mnohé rady u týchto zjednodušených psychológií kladú dôraz na to, čo je považované za pozitívne, svetlé alebo šťastné – ignorujúc moc, krásu a lásku, ktoré možno nájsť v tieňoch. Renomovaný Afro-americký učenec Cornel West povedal, že „Žijeme v hotelovej civilizácii… v ktorej sú ľudia posadnutí pohodlím, uspokojením a prepychom, kde svetlá sú vždy zažaté.“

Ak podporujeme a propagujeme psychológiu, podľa ktorej zdravie rovná sa svetlu, šťastiu, stavu, kedy nemáme fyzické symptómy a vzťahom bez konfliktov, odmietame a popierame pravdu a dôležitý rast, ktorý možno nájsť v smútku, chorobe, v konflikte, v temnote. Napríklad, kým hnev je často považovaný za symptóm, ktorého sa treba zbaviť, v hneve je často veľký zdroj sily. Niekedy sa ľudia potrebujú postaviť za seba samých, odporovať vnútornej kritike, ozvať sa voči nespravodlivosti, začať revolúciu a vykonať trvalejšie udržateľnú zmenu tým, že dokážu použiť spravodlivý, oprávnený hnev k náprave krívd. Alebo, zatiaľ čo je depresia často považovaná za symptóm, ktorý má byť napravený liekmi, často je možné objaviť v týchto ťažkých obdobiach hlbšie pravdy. Ľudia často nachádzajú hodnoty, ktoré už zanechali, či ťažkosti, ktoré boli až dosiaľ neidentifikované. Depresia môže byť mocnou pozvánkou, aby sme sa pozreli hlbšie do seba, priestor bez ambícií a aktivít každodenného života, na kladenie si otázok, ktoré boli tak dlho ignorované.

Smrť a rozklad: Ukryté hlbšie v tieni sú naša smrť, rozklad a choroba. Zovšeobecnené odpovede majú neustály záujem rast, život, nárast. Ale smrť je tu súčasťou obchodnej zmluvy a, ako som sa v živote naučil ako človek, ktorý pracoval v hospici, nestane sa vznešenejšou a úžasnejšou tým, že sa na ňu budeme pozerať ako na nepriateľa, ktorého je treba poraziť. Keď sa pozeráme na starnutie ako na čosi, s čím treba bojovať, na chorobu ako na niečo, čo treba vyliečiť, na smrť ako na niečo, čo treba odsunúť, vytlačiť, potom nedokážeme uvítať ich silu a krásu. Tým, že sa vedome spriatelíme s procesom umierania, či už prostredníctvom choroby alebo zatiaľ čo hrozí bezprostredná smrť, môže to v skutočnosti byť jedným z najplodnejších, srdce otvárajúcich, duchovných a intímnych zážitkov v našom živote. Strata nášho zvyčajného každodenného života často otvára dvere k nášmu najhlbšiemu a najpodstatnejšiemu ja.

Autentickosť: Mnohí z nás musíme niesť kríž, aby sme žili v súlade so svojou autentickou povahou. Ten kríž sa môže prejavovať chorobou, konfliktom, vzťahmi, ktoré netrvajú naveky, závislosťami a ťažkými emocionálnymi stavmi, ktoré zhoršuje izolácia a život mimo noriem. Tí, ktorí sú povolaní k tomu, aby žili bližšie k svojej autentickej podstate, potrebujú uznanie, dokonca oslavu, nie vytláčanie na okraj a odmietanie prostredníctvom zjednodušujúcich psychologických predstáv, názorov a paradigiem, ktoré kladú tieto veci na rovnakú úroveň s podradnosťou, chýbaním cností či nedostatočným psychologickým alebo duchovným rozvojom.

Ľudská prirodzenosť: Čo znamená byť človekom? Znamená to byť šťastným, úspešným a človekom bez symptómov, alebo to znamená žiť plne a naplno, zapájať sa do toho, čo Grék Zorba nazýval „úplná katastrofa“? Projikovanie toho, čo sa nazýva chorobou a „negativitou“ na druhých, nám bráni vidieť, že to nie sú oni, kto je „biedny“, sme to my. My sme tiež to hladujúce dieťa, znásilnená žena, sme Žid v koncentráku, osamelý vdovec, zmrzačený vojak. A sme tiež Nacistom, sexuálnym násilníkom…

Ako povedala Maya Angelou, „Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie.“ Toto je nová paradigma pre psychológiu. Na rozdiel od mnohých súčasných psychologických smerov, nepropaguje, nepodporuje a tiež niekedy nevnucuje konformitu a normálnosť. Namiesto toho podporuje rôznorodosť a hlbokú súkromnú i verejnú lásku pre to, kto skutočne sme. Nevylieči nás to, keď zbavíme seba a svet ťažkostí, symptómov, sĺz a násilia, ale keď sa na toto všetko pozrieme novými očami, očami, ktoré vedia, že toto som ja, toto si ty a všetci sme v tom spolu. Mám hlbokú vieru v to, že tieto nové oči prinesú liečenie spôsobmi, ktoré mnohé snahy o to zmeniť sa a vylepšiť sa nedokážu. Tieto oči prinesú liečenie skrze lásku.

David Bedrick, J.D., Dipl. PW, je poradcom, lektorom a obhajcom. Je autorom knihy Talking Back to Dr. Phil: Alternatives to Mainstream Psychology. (Odvrávanie Dr. Philovi: Alternatívy voči mainstreamovej psychológii.)

Zdroj: Psychology Today