Autor: Thomas Moore

Keď som pred asi šiestimi mesiacmi písal knihu o sexe, mal som pred sebou na stole rozloženú Káma Sútru, indického sprievodcu osobnou sexuálnou kultúrou, a občas som si posurfoval po Internete, aby som si vyhľadal relevantné knihy a články. Všimol som si, že na Internete, akonáhle sa vyberiete smerom k sexu, rýchlo naďabíte na obrázky, ukazujúce surové, neprikrášlené formy veľmi jednoduchého sexuálneho zväzku. Očividne sme nakoniec našli verejné miesto, kde môžeme ukazovať svoje súkromné časti a tajné fantázie, bez utláčajúcich očí vládnych agentúr v službách puritánskych filozofií, ktoré dominujú našej kultúre, no niet tu žiadnej lásky, je tu málo sentimentality a takmer nič, čo by bolo možné nazvať predohra, v akomkoľvek nevinnom zmysle slova.

V kontraste k tomu, Káma Sútra rozoberá široké spektrum sexuálnych záležitostí, počnúc všeobecným správaním sa v našom živote (dharma), utvorením osobného ekonomického zabezpečenia (artha) a umením lásky (káma). Všimol som si, že Káma Sútra, ilustratívna a svojím spôsobom nezaujatá, kladie sex do kontextu vytríbeného ľudského života, kým Internet sa sústreďuje na orgány a akty. Pripomenul som si nádherné erotické postavy, vytesané do stien indických chrámov Khajuharo a Kanarak pred vyše tisícimi rokmi, obrazy, ktoré zobrazujú každý predstaviteľný sexuálny akt v kontexte uctievania a modlitby, a čudujem sa, prečo kladú Indovia svoje sexuálne fantázie na chrámy, zatiaľ čo my ich prenechávame pornografii. Toto je jedna z tých otázok, o ktorých verím, že keby sme ich vedeli zodpovedať, veľmi presne by ukázali, čo nie je v poriadku s našou kultúrou. Hoci som presvedčený, že v srdci sme všetci moralistami, nemám záujem o to robiť tu akékoľvek súdy o etike či vhodnosti Káma Sútry, párov chrámového sexu, či Internetu, ale zaujíma ma sexuálny život komunity, v ktorej žijem. Zdá sa, že sme sexom posadnutí a súčasne nás sex uvádza do rozpakov. Sex predáva, hovorí mi každý, kto sa dopočuje, že píšem o tejto téme. Niektorí robia narážky, že píšem o sexe len kvôli honoráru, čo za to dostanem, majúc zisk z nášho masového nutkania, no ja by som rád vedieť, či stratím čitateľov, lebo sa od človeka neočakáva, aby sa zaujímal o spiritualitu aj sex naraz, iba ak píšete o posvätnom sexe – nech už je to čokoľvek – alebo ak ponúkate vhodne mrzuté zdravotné či morálne varovania.

Stredovekí mnísi trávili hodiny pri svojej svätej práci prepisovania rukopisov, obsahujúcich kapitoly z Biblie a lekcie gramatiky, zatiaľ čo na okrajoch, zvaných výlevky alebo stoky, čmárali všetky druhy obscénnych obrázkov a nápisov. My robíme niečo podobné, keď vytvárame účinný, čistý svet rýchlych diaľnic a úradov, zatiaľ čo naše extravagantné sexuálne predstavy – naše nečisté myšlienky – sú odvádzané ako cez lievik do štvrtí s červenými svetlami, alebo na neregulovanú diaľnicu, zvanú Internet. Oddeľujeme sex od obyčajného života a potom sa čudujeme, prečo sa v našom živote teší takej emočnej autonómii.

História ukazuje, že sex mal vždy svoje vybrané oblasti tolerancie a bolo zriedkavé vidieť ho v centre denného diania, snáď okrem Pompeí alebo posvätných nádvorí v starom Grécku, Peru, Ríme a Sodome a Gomore. Neargumentujem za demokratizáciu sexuálnych predstáv, pretože sa zdá byť vhodným byť v otázkach sexu na verejnosti opatrným, tak ako je s ním rodič opatrný doma, no som prekvapený ostrosťou čiary, vedenou medzi verejným životom a stokou. Čudujem sa, prečo vyžadujeme od svojich politických vodcov, aby boli bez sexuálnej chyby – počas svojej psychoterapeutickej praxe som zistil, že nikomu, prinajmenšom nie našim bezúhonným spoluobčanom, nechýba bledý kostlivec v skrini, alebo v ich snoch či fantáziách.

Možno, keby sme si okorenili svoj život kvalitami, spojenými so sexom, by sa nám podarilo urobiť verejný život zmyselnejším a stoky elegantnejšími. Ľudia, napríklad, kedysi stavali krásne, sexy mosty, no teraz ich staviame len pre nenákladnosť. Ľudia kedysi stavali cesty, po ktorých sa vám priam žiadalo jazdiť počas nedeľňajšej vychádzky, ale dnes sa len chceme dostať z jedného miesta na druhé čo najrýchlejšie – bez predohry. Aj tak dnes nemáme čas na nedeľnú jazdu. V niektorých častiach sveta, povedzme na piazza v Ríme či na plaza v Mexiku, plnia podniky námestie stoličkami a prestretými stolmi s jedlom, okolo ktorých keď prechádzate, len vám tak tečú sliny. V niektorých častiach sveta ešte stále robia sám život sexy svojimi zmyselnými filmami, svojimi extravagantnými jedlami a svojimi zvodnými uličkami. Aj my máme svoje oázy verejnej zmyselnosti: Bourbon Street v New Yorku a možno kasína v Las Vegas – ale zvyčajne sú tak vzdialené od kultúry vo veľkom, že sa rýchlo stávajú nemravnými.

Márne hľadám na verejných priestranstvách dobrú stoličku. Mnohé zaľudnené oblasti nemajú žiadne miesto, kde by ste si mohli sadnúť, alebo ak aj majú, sedadlá sa zdajú byť navrhnuté pre niečo iné, než je ľudské telo. Sedenie na betónovom kuse čohosi – čo je populárna forma verejného posedenia – nerobí toho veľa pre moju sexualitu. Moje telo by tiež rado videlo nejakú výživnú farbu, namiesto všadeprítomného kovového skla, hojnosť kvetov a stromov, namiesto architektovho skúpeho, neplánovaného dodatku v podobe symbolickej borievky, a zmyselne tečúcu vodu, čo nie je skrytá za skladišťami a piliermi mostov. Dúfam, že je zjavné, že jedlo, kvety, sedačky, farby a voda majú niečo dočinenia so sexom.

Budovy úradov sú často tými najbezpohlavnejšími miestami vo verejnom živote. Naša fantázia o práci sa v realite, ako sa zdá, premieňa na tvrdý mramor, chladný granit, bledé steny, umenie, ktoré nemá autorov, len zelenú vegetáciu, nedostačujúce okná, biele svetlo, prispôsobiteľné pracovné stoly, tenké koberce a neosobnú hudbu v pozadí. Niet divu, že Eros využíva úradné pletky tak často, ako sa len dá – je to jeho jediné útočisko. Tu nachádzam pravidlo, ktoré má široké uplatnenie: vyjmite sex zo sveta, v ktorom žijeme deň čo deň, a stane sa gigantickou, znepokojujúcou silou v našom osobnom živote.

Náboženstvo má v Amerike na sex mocný vplyv, no náboženské inštitúcie iba odrážajú postoj voči spiritualite, ktorý je hlboko v americkej duši. Duchovne sme skutočne všetci veriacimi, ktorí veria v transcendenciu, predstavujúc si, že naše hodnoty, vízie, inšpirácia, obecná a manželská kohézia a viera pochádzajú zhora, z oblakov, z miest mimo zeme, mimo našich tiel, ďaleko od sexu. Veríme v myseľ a nedôverujeme telu. Tak ďaleko oddeľujeme ducha od tela, že nás hlboko znepokojí, keď sa dopočujeme o kňazovi, kazateľovi alebo guruovi, ktorých prichytia pri nejakom sexuálnom škandále – je starou teologickou myšlienkou to, že ľudstvo nemá nič spoločné s božskosťou. Horúčkovito vypracovávame nové zákony o tom, ako sa navzájom dotýkať v škole či psychoterapii. Ako si mnohí iste všimli, oveľa viac nás poburuje fotografia či maľba, zobrazujúca prsnú bradavku alebo penis, než obraz hladujúceho dieťaťa na suchej prašnej ceste, či ležiaceho na zemi, zastreleného uprostred zbombardovaného trhoviska.

Telo je našou ústrednou prekážkou – už len to, že ho máme, že sa s ním milujeme, alebo sa vyžívame v ľudskej fascinácii pre sexuálne telo. Najradšej by sme boli bez tela a väčšina našich invencií ukazuje smerom k tomu cieľu, keď nás povzbudzujú sadnúť si pred obrazovku a pracovať, hrať sa, nakupovať a stretávať sa so starými priateľmi elektronicky. No po tom, ako ste sa celý život telu vyhýbali, stretávame sa s ním tvárou v tvár v chorobe, kde, vôbec nie náhodne, tiež objavujeme svoju dušu. Choroba nás učí lekcie, ktoré naše moderné vzdelávanie prehliadlo: že sme smrteľní, že máme telo, že byť človekom značí mať pocity, a tiež to, že by sme mohli objaviť, čo je skutočne dôležité tým, že by sme venovali pozornosť telesným reakciám. Mám také podozrenie, že všetkým týmto lekciám by sme sa mohli naučiť príjemnejším spôsobom, ak by sme žili každý deň menej mentálne a viac sexuálne.

Potlačenie tela a jeho hlavného diela, sexu, nesmierne zraňuje dušu a oberá nás o našu ľudskosť. O sexe často hovoríme ako o „fyzickej láske“, práci bezduchého tela, a potom sa snažíme morálne ospravedlniť tento biologický akt tým, že sa uisťujeme, že to nie je v službách citov. No rozštiepenie tela a duše nemožno len tak ľahko vyliečiť a zahojiť. Ešte stále musíme zistiť, že sex nie je fyzickou láskou, ale láskou duší. Aby bol sex hodnotný, nemusíte ho preduchovňovať, pretože už samou svojou povahou je sex hlbokým aktom vnútorného života a vždy so sebou prináša bohatstvo emocionálneho a duchovného významu.

Náboženský učenec Mircea Eliade často poznamenával, že to, čo je posvätné, častokrát spočíva zakamuflované vo svetskom. Ja sám, ako študent svetových náboženstiev, si všímam, že pozície a orgány, ktoré možno vidieť na erotických stránkach webu, sú identické s pozíciami a orgánmi, nádherne a ilustratívne zobrazenými na indických chrámoch, na gréckej keramike, v starovekých rituáloch a v náboženských legendách a náukách. Dosť podivné je, že pornografia má tak blízko k náboženstvu, až človek žasne, či toto nie je koreňom nevedomého pokusu o uchovanie posvätnosti sexu. Kde dnes nájdete obrazovú sexuálnu predstavivosť? V pornografii, v náboženských rituáloch a sochárstve a v snoch. Ak predpokladáme, že sny vykresľujú záujmy duše v tej najrýdzejšej podobe, nepoškvrnené vedomou manipuláciou, potom rozprávajú o potrebách psyché a o úlohe erotického cítenia a fantázie v ekonomike srdca. Náboženské erotické umenie nám ukazuje, ako hlboko je sex v povahe vecí a ako blízko k náboženskej extáze je príjemné zabudnutie, ktoré poskytuje. Pornografia hrá rolu poskytovania symptomatickej prezentácie erotických skutočností, ktoré boli vylúčené z našich kánonov slušnosti.

Stratili sme náboženstvo, nie ako inštitúciu či ako súbor presvedčení a viery, ale ako spôsob žitia v blízkom kontakte so surovými koreňmi túžby a zmyslu. Pri absentujúcom náboženstve sex, historicky zosobášený s náboženskou praxou, upadá do stoky, rovnako mimo života ako náboženstvo, no teraz zatienený v temnote. Mocná sexuálna predstavivosť bola odstránená z verejného života, objavuje sa iba ako graffiti a v tabuizovaných časopisoch a filmoch. Umelci, vždy intímne spätí s náboženstvom, intuitívne vnímajú blízky vzťah medzi sexom a náboženstvom, a pokúšajú sa dať erosu prominentné miesto vo svojich dielach, ale keďže aj umenie bolo vytlačené na okraj, mylne posudzujeme sexuálnu predstavivosť v umení ako nenáboženskú a pornografickú.

Sex sa pokúša vyslobodiť z nášho sekularizmu, no my nesprávne čítame známky tohto procesu, mysliac si, že vidíme prácu diabla, namiesto diela anjelov. Pornografia je návrat potlačovanej, náboženskej prirodzenosti sexu, prezentujúcej sa v temných farbách, namiesto svetlých. Zakaždým, keď zmýšľame o sexe ako o biologickom, zakaždým, keď učíme sexuálnu výchovu ako svetské štúdium, nastavujeme sa na viac pornografie a – čo je zvláštne, pre všetku jej hlúposť, nedostatok vkusu a nemravnú pohoršlivosť – pornografia, ako symptóm, odhaľuje aj pokrivuje rolu imaginácie pri sexe. Pornografia je plná problémov, ale milosrdne chráni sex pred tým, aby sa stal rezerváciou medicínskeho establišmentu a sociálnych vied bez srdca.

Sex je rituálnym uzdravením vitality a života. Utvára manželstvá, zakladá rodiny a udržiava lásku. Na chvíľu nás vyvádza z mysle a prinavracia nás našej duši. Pri sexe „prichádzame“: prichádzame späť k sebe samým v nesprostredkovanom pocite, prichádzame späť do nášho sveta z našich mentálnych výšin, a prichádzame späť do života, od svojich snáh získať naň výhľad. Niet divu, že sme sexom posadnutí, keďže je samotným epitómom vitality, a predsa, pretože je plný vzrušenia a rozochvenia, tiež sa ho na smrť bojíme. Všetci sa môžeme intelektuálne zhodnúť s Johnom Lennonom v tom, že život je to, čo sa deje vtedy, keď si robíte iné plány, no ešte vždy by sme radšej dali prednosť naplneniu svojich plánov pred neočakávaným výbuchom vitality. Na rozdiel od mnohých iných kultúr, my neoceňujeme orgie, dokonca ani v striktne rituálnom obmedzení. Nechávame to na pornografiu, kde sa im v pozícii divákov buď nutkavo holduje, alebo sa proti nim moralizuje, alebo oboje naraz.

Najbežnejší príbeh, aký som od ľudí v psychoterapii počul, rozpráva o šťastnom manželstve, v ktorom sa jedna alebo obe strany cítia nútené do mimomanželskej aféry. Človek, ktorého sa to týka, nevie pochopiť dôvod pre zmocňujúce sa mámenie po ešte ďalšom pohlavnom vzťahu. Predpokladá, že musí byť chyba niekde v manželstve, či v jeho vlastnej minulosti. Nikdy nevezme do úvahy to, že by mohla existovať nejaká hlbšia potreba po orgiách, po sexe bez váhy moralizmu, alebo po dostatočnom a obmieňanom sexe, ktorý by kompenzoval netelesný, nevášnivý život, na ktorom nástoja moderná práca a rodinné hodnoty.

V mnohých prípadoch sa mi takáto pletka podobá na flirtovanie v kancelárii, či na pornografickú fotku – je symptómom zlyhania v úsilí dať sexu dostatočne prominentné miesto v každodennom živote a v súkromí manželstva. Neobhajujem pletky, no viem pochopiť ich mámenie v dobe ustavičnej práce, ustarosteného voľna, nutkavej zábavy, nezakorenenej etiky a verejného života, vystavaného na efektívnosti a mašinérii. V tomto chladnom, šedom svete hladujeme po priateľstve, vzrušení a intímnej konverzácii. Jednou vyhľadávanou odmenou pletky by mohlo byť zabudnutie na zodpovednosť, keď dvojica riskuje svoju reputáciu, svoje manželstvá a v niektorých prípadoch aj svoje živobytie, pre pár hriešnych hodín pohlavnej rozkoše.

Niekto by, samozrejme, mohol povedať, že milostné pletky sú dôsledkom úpadku rodinných hodnôt a tradičnej morálky. Nech už je jadro analýzy akékoľvek, všeobecne je prezentovaná štýlom a tónom, ktoré sú moralistické, pokrytecké, paternalistické a nesúcitné – čo sú známky ťažkostí so sexom a s morálnou zložitosťou, ktorú môže vniesť do života obyčajných ľudí. Je ťažké dôverovať prístupu k najfascinujúcejšiemu mystériu života, ktorý démonizuje sex alebo ktorý sa zaoberá sexuálnymi problémami bez srdca.

Jedným riešením k nášmu vzorcu posadnutosti a potláčania v sexuálnych postojoch, by mohlo byť zladenie sexu s našou inteligenciou, zdvorilosťou, duchovnými hodnotami a všetkými ďalšími aspektami nášho každodenného života. Vo sfére psyché sa zdá, že segregácia akéhokoľvek prvku vedie k ťažkostiam. Ak jedinou vecou v živote je vaša depresia, potom existuje malá šanca na to, aby ste sa od nej oslobodili. Ak sú cieľom a zmyslom života peniaze, potom v pravý čas odhalí svoju prázdnotu. Sex si činí dôležité nároky na súkromie a tajomstvo, ale ak ho odrežeme od pletiva úplnosti života, môže sa začať ukazovať ako čudný a dokonca odporný.

Nestačí urobiť ľahkú, intelektuálnu dohodu so sexom: „Som ochotný uznať, že moje sexuálne pocity sú v zásade dobré a normálne, ak si ty, sex, ochotný nechať ma na pokoji a dovolíš mi žiť svoj život podľa mojich plánov.“ Omnoho podstatnejšie včlenenie sexu do života možno dosiahnuť zjemnením bariér medzi žitím obyčajným života a sexualitou.

Mohli by sme obmäkčiť svoj moralistický prístup k jedlu. Ak sa chcete v dnešných časoch cítiť previnilo, jedzte hanebne nákladnú večeru s priateľmi, alebo choďte smelo a trúfalo do obchodu a nakúpte si nejaké jedlo, o ktorom niekto v laboratórnom plášti rozhodol, že je pre vás zlé. Málo je takých vecí v živote, čo sú bližšie k sexu, než je jedlo. Predsa však sme zašli priďaleko, keď sme vydali toto obyčajné potešenie do rúk medicínou strašených strážcov kuchynskej cudnosti. Alebo si v kultúre, ktorá sa mračí na záhaľku, doprajte počas dňa nejaký úplne neproduktívny čas. Excesívna produktivita sa nezlučuje s eroticky zaujímavým životom, pretože zmysly začne zaneprázdnenosť a priebojnosť rozptyľovať. To najlepšie, čo môžete pre svoj sexuálny život urobiť je to, že nebudete tráviť svoj čas ziskovo.

Pocitom a vlastnostiam, spájaným so sexom, akými sú rozkoš, túžba, intimita a zmyselnosť, by sme mohli venovať väčšiu pozornosť a dať im miesto vo všetkých aspektoch života. Pri budovaní a aranžovaní svojho sveta by sme mohli vziať do úvahy potreby tela. Mohli by sme venovať vážnejšiu pozornosť našim obyčajným túžbam. Sex si nachádza svoju cestu prostredníctvom túžby a z toho vyplýva, že ak by sme mali žiť život všeobecne v súlade s našou sexualitou, dali by sme túžbe jej náležité miesto. Niekto by mohol namietať, že robiť to, na čo máme chuť, je narcistické a nezodpovedné, ale vziať túžbu do úvahy nie je to isté, ako robiť hocičo, na čo máme chuť. Vo veciach túžby nie sme svetácki, a tak máme tendenciu redukovať diskusiu o nej na absurdné, zjednodušujúce a očividne nepríjemné výrazy.

Každý deň túžby tryskajú z prameňa, ktorým je duša a zdroj života. Niektoré sú silné, iné slabé. Niektoré často protirečia iným. Niektoré je nemožné uspokojiť, niektoré možno odbaviť za pár minút. Pointou je to, že túžba slúži vitalite a zvestuje nový život. Nemôžeme konať podľa všetkých túžob. Keby to bolo možné, v tom momente by som žil v niekoľkých štátoch a krajinách. Niektoré túžby s nami zostávajú roky a ako čas plynie, môžu sa trochu zmeniť. V niektorých prípadoch môžeme neskôr v živote zistiť, že túžba sa naplnila po mnohých rokoch zadržiavania a experimentovania. Byť oddaný túžbe, dávať istým túžbam čas na to, aby sa ukázali plnšie a odhalili, ako si môžu nájsť svoju cestu do života, je formou sexuálneho žitia. Širšie povedané, je to erotický spôsob života.

Od sexu by sme sa mohli naučiť žiť všetok život intímnejšie. Vo vrelej susedskej komunite je – opäť v širšom zmysle slova – čosi sexuálne. Nikdy nezabudnem na popoludnie, tesne než sme sa presťahovali z Massachussetts, keď naša rodina zhromaždila našich susedov na rozlúčkový rituál. Vytvorili sme malý spontánny obrad, pri ktorom sme všetci povedali niečo od srdca o našej histórii v susedstve a o strate, ktorú sme všetci cítili. Táto chvíľa odrážala intímny spôsob života na ulici. Svoje myšlienky a pocity sme si mohli nechať pre seba, ale blízkosť tej chvíle reprezentovala eros, sexualitu žitia medzi dobrými priateľmi.

Naša spoločnosť môže byť priateľským, pomáhajúcim a komunitne zameraným miestom, ale v oblasti sexu zvlášť ju ťažko možno nazvať súcitnou. Celebrity, ktorých súkromné sexuálne ťažkosti sa stanú verejnými, súdime rýchlo. Zbavujeme sa politikov a vojenského personálu, ktorí prekročia čiaru našich úzkostlivo chránených noriem. Pretože sex je tak plný života, pre nikoho nie je ľahké sa s ním zapodievať, a iba zriedkavo je uhladene usporiadaný. Ak chceme žiť oduševnelý život, musíme umožniť nejaké voľné pole pôsobnosti pre neočakávané v nás a v druhých, no obzvlášť sa to týka sexu. Je prirodzenosťou sexu, možno jeho účelom, navŕtať diery do nášho myslenia, našich plánov a našich moralizmov – sex je život vo všetkej svojej trúfalosti, nie skleník účinného potláčania.

Prečítajte si životopisy mužov a žien, ktorí v dejinách ľudstvu niečím významne prispeli. Spíšte si zoznam ich úspechov a činov do jedného stĺpca a ich sexuálnych zvláštností do druhého. Všimnite si priamu úmeru medzi sexuálnou individualitou a kreatívnym výsledkom, medzi túžbou branou na zreteľ a súcitom, podľa ktorého sa konalo. Potom dlho premýšľajte o svojich morálnych postojoch: Sú dosť hlboké, humánne, súcitné a primerane komplexné?

Každý deň si môžeme vybrať, či budeme radšej intímni, než dištancovaní, či budeme viac telesní, než mentálni, či budeme konať radšej ohľaduplne z túžby, namiesto z disciplíny, či budeme vyhľadávať radšej hlboké potešenie, než povrchnú zábavu, či sa budeme radšej dostávať do kontaktu so svetom, než ho analyzovať z odstupu, či budeme radšej tvoriť kultúru, ktorá nám dáva potešenie, než takú, čo iba funguje, či dáme hojný priestor excentricite a sexuálnym túžbam vo svojom živote a živote druhých, a všeobecne prevezneme rolu milencov, alebo budeme len robiť a súdiť.

Preklad článku The Temple of the Body z internetovej stránky Thomasa Moorea: Miroslav Šimkovič. © Thomas Moore, 2002.