Autori: Lisa Blair a David Bedrick

Každý vzťah vzniká dvomi podaniami a potraseniami rúk: jedno „nad stolom“ a jedno „pod stolom“. Prvé podanie si rúk a potrasenie je vedomou dohodou medzi dvomi ľuďmi, ktorí si hovoria: „Budeme sa navzájom podporovať, starať sa navzájom o svoje potreby, načúvať a prispôsobovať sa jeden druhému a keď to bude potrebné, budeme hľadať kompromisy.“ Sú to dôležité dohody, no sú obmedzené. Ako čas plynie, stáva sa postupne ťažším tieto dohody dodržiavať, pretože na povrch vyplávajú dovtedy neodhalené aspekty každej osoby, ktoré nebudú v súlade s pôvodnou dohodou.

Druhé potrasenie nie je vyslovené a je nevedomou dohodou medzi dvomi ľuďmi, ktorá hovorí: „Každý z nás odloží tie aspekty seba bokom, ktoré by vzťah ohrozovali, aby nám to spolu fungovalo, aby sme sa vyhli konfliktu a aby nám bolo fajn a mohli sme tak spieť ku ideálnej vízii vzťahu.“ Druhá dohoda však od každého partnera vyžaduje to, aby potlačil svoju osobnosť, svoj individuálny štýl, svoje potreby a túžby a to všetko preto, aby sa nenarúšala „harmónia“. Tieto aspekty sa tak dostávajú do tieňa vzťahu a pretrvávajú tam.

Potlačené aspekty každého človeka môžu zahŕňať: nechcieť byť prítomný alebo načúvať svojmu partnerovi, hoci si myslíte, že by ste mali; trávenie času osamote, keď si myslíte, že by ste mali byť vždy spolu; nasledovanie svojich vlastných impulzov (cestovať, tráviť čas s istými priateľmi alebo rodinou, pozerať svoje obľúbené televízne programy, ísť si zalyžovať… zoznam je nekonečný), aj keď váš partner či partnerka nemajú o tieto aktivity rovnaký záujem.

Navyše, tieto veci môžu zahŕňať spôsoby vášho vlastného prejavovania sa alebo komunikovania štýlom, ktorý je mimo zónu pohodlia vzťahu či partnera. Napríklad, jeden z dvojice môže byť vo svojom komunikačnom štýle prirodzene energickejší a rozhodnejší, priamejší či rýchlejší, kým druhý je citlivejší, pomalší, tichší alebo plachejší. Prvý partner sa môže prispôsobovať tým, že potlačí svoju silu a bude k druhému pristupovať s väčšou jemnosťou. Druhý partner môže potláčať svoju jemnejšiu povahu a pokúsi sa vyjsť partnerovi v ústrety s väčšou ráznosťou. Ani jedno z toho nie je v zásade zlé, ale tieto prispôsobenia sa nie sú zvyčajne dlhodobo udržateľné.

Druhé „potrasenie rúk“ ochabne

V istom bode druhé „potrasenie rúk“ – to, ktoré nie je plne vedomé – ochabne a potlačené potreby, túžby alebo spôsoby prejavu vystúpia na povrch a vyvolajú množstvo rôznych problémov. Vyplavia sa v podobe zášti, hnevu, snov, chorôb, nálad, afér a iných rušivých zážitkov. Tu sa objavia dôležité otázky: Čo s týmito problémami urobím? Dostanem depresiu s budem brať lieky, aby som našla zónu pohodlia? Budem tieto impulzy ignorovať a znovu sa uchýlim k „prvému potraseniu rúk“ a poviem, „Dobre, našla som si spôsob, ako sa v tomto vzťahu usadiť a môžem tak robiť po zvyšok môjho života.“ Mám túžbu, ochotu a odvahu vydať sa na cestu bojovníka so svojím partnerom?

Cesty, po akých dvojice často kráčajú

Keď čelia výzve osloviť nevedomé potreby, túžby alebo prejavy, ktoré nevyhnutne vyplávajú na povrch v každom dlhodobom vzťahu, vyberú sa páry po niektorej z týchto štyroch častých ciest.

Cesta č. 1: Pri našej práci s klientami sme zistili, že ak jeden alebo obaja partneri nie sú otvorení tomu, aby prišli na spôsob, ako dať priestor pre dovtedy ignorované potreby, túžby alebo prejavy, potom sa ich vzťah vráti späť k status quo prvého „potrasenia rúk“ a rozvinú si stratégie, ako zaobchádzať s rušivými aspektami vzťahu. Takéto stratégie však nebudú udržateľné a povedú k ešte väčším problémom a bolesti. V podstate môžu títo jedinci povedať: „Budem nakupovať, hrať na hracích automatoch, brať drogy, dostanem depresiu, alebo budem mať románik.“ Alebo, „Budem venovať všetku svoju pozornosť, čas a energiu zarábaniu viac peňazí a tomu, že budem úspešnejší, aby som sa vyhol návratu domov a venovaniu sa partnerke.“ Alebo, ako pár, možno povedia: „Pôjdeme na viac dovoleniek, aby sme tak vytvárali dojem, že život je fajn a naše potreby sú naplnené.“ Vrátenie sa k statusu quo „prvého potrasenia rúk“ je najčastejšie volenou cestou, po ktorej sa páry vyberajú, keď sa v ich vzťahu vynoria potlačované zážitky.

 Cesta č. 2: Druhá cesta, na ktorej sa dvojica môže ocitnúť, má podobu ťažkostí a problémov ich detí, ktoré si vy žadujú profesionálnu pomoc. Deti vlastne začnú prejavovať rušivé správanie, pre ktoré pár nevytvára priestor. Dvojica môže poslať svoje dieťa do terapie, pretože oni dvaja majú problémy a dieťa sa stáva „identifikovaným pacientom“, ktorý sa javí ako chorý, hoci je to v skutočnosti práve rodinný systém, čo potrebuje liečenie. Prečo by ste nechceli poslať svoje dieťa do terapie? Čo je na tom zlé? Zdá sa, že to predsa dáva zmysel. Keď sa však pár vyhýba svojim problémom, vyvoláva to u dieťaťa nežiadúce správanie a to bude pretrvávať až dovtedy, kým dieťa už viac nebude videné ako identifikovaný pacient a dvojica začne preberať zodpovednosť za ťažkosti v ich vzťahu. Samozrejme, nemusí to platiť vo všetkých prípadoch situácií, kedy dieťa vykazuje poruchy správania, ale vždy je to potrebné vziať do úvahy.

Cesta č. 3: Tretia cesta, ktorou sa mnoho párov vyberie, je slepou uličkou. Pri tomto scenári sa vzťah dvojice skončí, pretože sa nedokáže prispôsobiť zmenám. Dokážu zájsť len po tento bod. Dosiahnu limit. Novo vynorený potláčaný materiál je niečo viac, než jeden alebo obaja partneri dokážu uniesť. Je príliš ohrozujúci alebo spôsobuje priveľa bolesti. Emocionálny kontajner dvojice nie je dosť silný a vzťah dospeje ku koncu.

Cesta č. 4: Štvrtá cesta, ktorou sa pár môže vybrať, vyžaduje značné zmeny a rast. Náruč vzťahu sa rozšíri, čím dvojici umožní postupovať ďalej, s predtým potlačovanými zážitkami teraz integrovanými do vzťahu. Toto je najmenej bežná zo všetkých štyroch možností, pretože si vyžaduje to, aby boli obaja partneri ochotní sa učiť a rásť individuálne a tiež vo vzťahu. To znamená, že každý z partnerov musí byť ochotný reflektovať seba, rozpoznať svoje dobré úmysly, ako aj svoje nevedomé priority, úprimne a otvorene komunikovať s partnerom, prepracovávať sa často bolestivými konfliktami a žiť bližšie k svojmu jedinečnému a autentickému ja. Toto nie je ľahká cesta a typicky vyžaduje vonkajšiu pomoc terapeuta, ktorý vzťahovú transformáciu facilituje.

Táto cesta tiež požaduje, aby boli obaja ľudia vo vzťahu úprimne otvorení voči akejkoľvek špecifickej zmene, ktorá sa objaví. Ak pre jedného z dvojice vo vzťahu naozaj nie je správne, aby bol otvorený voči zmene, potom aby zostali verní sebe samým a svojej najhlbšej podstate, musia zostať voči tej zmene uzavretí obaja a to môže skutočne priviesť vzťah ku koncu. Tu niet žiadnej viny. Obaja sú otvorení voči učeniu sa a rastu, ale ich vnútro hovorí tejto konkrétnej zmene „nie“, a tak si musia napokon vybrať to, že budú verní sami sebe, hoci to bude znamenať koniec ich vzťahu.

Keď jeden z partnerov má snahu rásť a ten druhý nie

U dlhodobého vzťahu, akým je napríklad manželstvo, môže byť jeden z partnerov viac oddaný rastu (človek, ktorý miluje učenie sa, rast a zmenu v priebehu času), než ten druhý. Našou skúsenosťou je, že v heterosexuálnom vzťahu je tým partnerom, oddaným viac rastu, častejšie žena, než muž, ale, samozrejme, neplatí to univerzálne. U žien je všeobecne pravdepodobnejšie, že vyhľadajú terapiu a budú sa zaoberať osobným rastom, než muži. Zistili sme, že niekedy nám zavolá partnerka, aby si dohodla sedenie párovej terapie so svojím partnerom. Keď sa jej opýtame, „Chce váš partner prísť do terapie?“ odpovie, „Nuž, zistím si to uňho, ale myslím si, že bude ochotný.“ V takýchto situáciách je to stále tak, že žena chce ísť do terapie a muž záujem o terapeutickú prácu v skutočnosti nemá. Ona sa chce pozrieť na vzťah a mať o ňom interakciu, zistiť, kým je, naučiť sa novým veciam a stať sa novým človekom. Ale jej partner môže povedať, „Je to ťažká práca a stojí to veľa peňazí a uberá mi to zo života.“ Pre ňu terapia život dáva, pre neho nie.

V takomto prípade je párová terapia kontraindikovaná; žene viac prospeje individuálna terapia. Nebude pre ňu múdre, ak sa vydá cestou snahy zmeniť ho. Buď si žena nájde spôsob, ako sa zmysluplne od svojho partnera „odseparuje“, bez toho, aby vzťah skutočne ukončila (napr. tým, že sa bude venovať kariére, ktorej sa nikdy nevenovala, bude tráviť voľný čas s priateľmi a priateľkami, na ktorých si nikdy neurobila čas, nebude sa starať o to, či má jej partner zlú náladu, alebo sa odseparuje emočne a potenciálne aj finančne), alebo možno nakoniec pocíti potrebu celkom odísť.

Tao vo vzťahu

Zatiaľ čo o našom osobnom úsilí rásť a rozvíjať sa vo vzťahu a o skutočnosti, že toto úsilie má významný vplyv na pružnosť nášho vzťahu, možno veľa povedať, pravdou je, že to, čo sa deje v našom vzťahu, nezávisí len od nás. Čo sa deje v našich vzťahoch, vrátane toho, ako dlho trvajú, podlieha tiež vplyvu Tao, prírody, vesmíru, Boha – akokoľvek si to nazvete, má to svoje vlastné načasovanie (timing). Vzťahy majú svoj vlastný priebeh a výsledok nemôžme úplne kontrolovať.

V jednej svojej verejnej prednáške Nikki Giovanni, autorka kníh, aktivistka a sedemnásobná držiteľka ceny NAACP Image Award, vysvetlila myšlienku Tao vo vzťahoch tým najzábavnejším, najkreatívnejším a trefným spôsobom. Povedala (parafrázujeme): „Spomínate si na tie veštecké mašinky, ako Zoltar na Coney Island? Vypľujú vám lístoček s predpoveďou toho, čo vás čaká. U vzťahov je tomu tak, ako keby veštec vypľul kartičku, na ktorej sa píše o tom, ako dlho má váš vzťah trvať. Napríklad, na kartičke môže byť napísané „jedna noc“, „dva mesiace“, „dvadsať rokov“ či „celý život“. Nie každému vzťahu je súdené, aby trval celý život. Keď vzťah trvá dlhšie, než by mal – čo je ten najčastejší prípad – objavia sa všakovaké problémy a ak vzťah v nejakom bode predsa len skončí, každý má z toho, ako sa vzťah skončil, zlý pocit, partneri cítia jeden voči druhému nenávisť a cítia veľkú bolesť. Keď sa vzťah z nejakého dôvodu preruší skôr, obaja partneri si predstavujú, aký dokonalý bol ten druhý a ako to možno mohla byť láska ich života. Avšak, ak sa vzťah skončí presne v okamihu, predpovedanom ‚veštcom‘ – čo je najmenej časté ukončenie vzťahu – je typicky sprevádzaný horko-sladkým pocitom. Obaja partneri cítia voči sebe navzájom lásku a láskavosť, vďaku za to, čo spolu prežili a s poznaním, že to muselo skončiť, sú vyrovnaní.“

Ilustračné foto: Mizuno K @Pexels

Zdroj: Psychology Today