Autor: David Bedrick

Rodič zaútočí na dieťa a druhý rodič odvráti zrak, pustí to z hlavy alebo si to vyloží po svojom, zbagatelizuje zranenie alebo to jednoducho nevidí.^[1] Čo sa však deje, z psychologickej stránky veci? Na útok je potrebné v krátkom čase zareagovať, je jedno, či je to útok fyzický alebo psychický. To, ako je celá udalosť vnímaná druhým rodičom (alebo spoločenstvom, učiteľom, príbuzným a pod.) však bude mať dlhodobý dopad. Keď dieťa vyrastie do dospelého, možno nikdy nevyhľadá pomoc, nikdy nebude hovoriť o svojom zneužívaní alebo nevyvinie úsilie zahojiť svoje zranenie, z jednoduchého dôvodu: má zvnútornený pohľad rodiča, ktorý bol svedkom udalosti a tak aj on teraz bagatelizuje, prehliada alebo popiera to, že k tomu došlo. Kým prvotný útok, tak ako každá rana, si vyžaduje to, aby sa o ňom hovorilo, nedostatočná všímavosť zaobaľuje ranu do hanby, podobne ako obväz plný baktérií. To infikuje presvedčenia daného jedinca, vytvárajúc v ňom pocit, že za bolesť a utrpenie si môže sám, vďaka svojej vlastnej neschopnosti.

Ako dieťa dospieva, môže prežívať tisíce ťažkých pocitov a vzorcov správania: pocity zranenia, strach, neistotu, nenávisť voči sebe, zmätok vo vlastných hraniciach, opakujúce sa vzťahové ťažkosti, zneužívanie návykových látok a pod., ale nikdy sa nemusí dopracovať ku koreňom svojho problému. Nepokúsi sa o úprimné a milujúce preskúmanie dôvodov svojho utrpenia. Namiesto toho sa bude pýtať sám seba „Čo je to so mnou?“ a dospeje k záveru, že pocity a správanie, ktorými trpí, sú tu preto, lebo niečo nie je s ním v poriadku, pretože sa mu kedysi niečo stalo. Toto je esencia hanby. Istým spôsobom takýto človek „viní obeť“ – seba samého. Naviac, teraz je svedkom svojho života z rovnakého zvnútorneného hľadiska – prehliada a bagatelizuje nedostatok rešpektu a zlé zaobchádzanie, popiera svoje zranenia, hľadá odpovede a niečo, čo veci napraví a má hlboký pocit, že s jeho celou bytosť nie je niečo v poriadku.

Napríklad, je pravdepodobné, že si takýto človek bude myslieť, že je zraňovaný kvôli svojej slabosti, než kvôli tomu, že ho niekto iný šikanoval, že zlyháva preto, že je hlúpy či nedisciplinovaný, než preto, že má chabých učiteľov či neadekvátnu podporu, alebo že sa s nimi zaobchádza chladne preto, že robí niečo nesprávne a nie preto, že jeho priatelia, partneri alebo rodičia žiarlia, sú náladoví alebo im jednoducho chýba schopnosť starať sa o druhých.

Tu je zopár príkladov, ukazujúcich ako človek, ktorý bol zahanbovaný, reaguje na ťažkosti, akoby s ním nebolo niečo v poriadku, namiesto toho, aby sa úprimne, hlbšie a súcitnejšie preskúmal.

1) Pamätám si klientku, ktorá mala obzvlášť emocionálne chladného otca. Zakaždým, keď bola s ním, mala pocit, že k nemu musí byť zvlášť pozorná, že ho musí chváliť, oceňovať alebo ho nejako priviesť k tomu, aby bol vrúcnejší. Keď sa jeho chlad nemenil, dospela k záveru, že zlyhala. Trvalo nejaký čas, kým dokázala uvidieť otca jasne: ako chladného muža, ktorý bol takým z príčin, úplne nezávislých od nej samotnej.

2) Pamätám si inú klientku, ktorej manžel bol zvlášť šetrný, napriek tomu, že mali relatívne dobrú finančnú situáciu. Ona sa občas vybrala von a kúpila si topánky a keď ich priniesla domov, zmenila im cenovku, aby nevedel, koľko vlastne stáli. Samozrejme, topánky uvidel a začal sa jej vyzvedať na ten nákup. Následne sa ona vždy cítila nanič zo seba, presvedčená, že má buď problém s míňaním alebo problém s neúprimnosťou. Pravdou však bolo, že problém s míňaním mal on a jej neúprimnosť bola jednoducho dôsledkom skutočnosti, že mala strach z jeho reakcií. Akonáhle to jasne uvidela, mohla mať väčšie pochopenie a súcit pre seba, mohla sa prestať cítiť zahanbene, keď si kúpila topánky a naučila sa byť voči manželovi úprimnejšia, nielen vo veci svojho míňania, ale aj ohľadne svojho strachu z jeho reakcií.

3) Pred rokmi som mal spolubývajúceho, ktorý často sledoval televíziu dlho do noci. Keď som zabočil na príjazdovú cestu, uvidel som modrastý svit televízie. Keď som vstupoval do domu, našiel som ho čítať si knihu. Prečo tajil to, že pozerá televíziu? Nebolo to len o tom, že sa domnieval, že by sa mal venovať iným činnostiam („hodnotnejším“ činnostiam), ale myslel si, že pozeranie televízie predstavuje akúsi jeho morálnu vadu. Kvôli tejto hanbe bolo preňho veľmi ťažké skúmať, čo je to, čo ho tak láka pozerať televíziu – bol to čas relaxácie, chcel viac „snívania“, vždy ho niečo zamestnávalo a chcel mať chvíľu „pohov“. Ak sa bude stále snažiť „napraviť“ svoj nedostatok, namiesto toho, aby naplnil svoje skutočné potreby a dôvod pre pozeranie televízie, je málo pravdepodobné, že vykoná zmenu a je veľmi pravdepodobné, že sa bude cítiť zo seba horšie.

Hanba sa nazýva „ukážkovou emóciou“, pretože je toľko našich zážitkov, ktoré sú ňou filtrované. Navyše, zabaľuje a zahmlieva naše pochopenie seba samých a druhých spôsobom, v dôsledku ktorého sú udržateľnejšie riešenia extrémne ťažké, ak nie priam nemožné. Vedie nás k nekonečnému cyklu snáh o nápravu seba samých, kedy neberieme do úvahy svoje zranenia a bolesť a v podstate žijeme otázkou „Čo to len so mnou nie je v poriadku?“

[1] Zneužitie dieťaťa je situácia, kde nedostatok všímavosti vedie k hanbe; používam tento príklad kvôli tomu, že je pomerne známy a ľahko pochopiteľný.

Zdroj: Huffington Post

Ilustračný obrázok: Pexels, Serje Lahoud

Preklad: Miroslav Šimkovič